Rudná magistrála, 1. deň: Prechod Veľkým Inovcom

Naše pekné Slovensko je prešpikované turistickými chodníkmi skrz naskrz. Niektoré sú kratšie a majú skôr lokálny význam, ale máme aj oficiálne národné trasy, na ktorých strávite niekoľko dní. Hovoríme im magistrály a zväčša sú značené červenou turistickou značkou. Treťou najdlhšou je Rudná magistrála dlhá minimálne 240 km a prechádza stredom Slovenska viacerými pohoriami. Kľudne však počítajte s tým, že prejdete vyše 300km, pretože budete merať kilometre navyše kvôli vode, jedlu a kvôli spaniu, nedajbože ešte aj zablúdite. Konkrétne táto magistrála je trochu ako zakliata princezná. Je krásna, divoká, ale zároveň opustená a treba nájsť dostatok odvahy ju zdolať. Pomyselným stredom tejto cesty je Detva. Nielen preto, že sa nachádza takmer presne v strede celej dĺžky, ale Detva je zlomovým bodom, kedy sa výrazne mení typ pohorí, cez ktoré magistrála prechádza. Kým, nazvime ju spodná časť, prechádza širokými lúkami, listnatými lesmi s mohutnými bukmi a výhľadmi na šíre pláne Podunajskej pahorkatiny, horná časť je číra divočina s hustými lesmi plných divej zveri. Každý deň na tejto ceste bude pre vás iný. Bude sa líšiť od toho predchádzajúceho obtiažnosťou, ale aj okolitou prírodou. Preto je ťažšie sa pripraviť práve na túto magistrálu. Netreba sa spoliehať na útulne, tých je cestou málo. Takisto je potrebné počítať s tým, že miestami budete šliapať bez jediného prameňa vody takmer celý deň a Slnko vám bude odparovať mozog z hlavy. Ja som si Rudnú magistrálu rozdelil na dve časti. Najskôr prejdem časť zo Zlatých Moraviec do Detvy a následne zo Stolice opäť do Detvy. Tak ako som si naplánoval, tak som aj uskutočnil. Ale nešlo to všetko hladko.

Ráno som vstal a zobral stokilový batoh na plecia. No, nemal presne sto kíl ale keď túru len začínate, zdá sa vám preukrutne ťažký. Hlavne vtedy, keď cestujete verejnou dopravou a nacvičujete povinné úkony, ako sú zhadzovanie batohu a zase dávanie na chrbát, obíjanie najbližších spolucestujúcich paličkami a sústavné dolaďovanie popruhov v domnení lepšej optimalizácie hmotnosti. Do Zlatých Moraviec som dorazil okolo deviatej ráno a zaradil sa medzi pracujúci dav, ktorý ma nasmeroval von zo stanice. Tam som sa už chytil turistickej značky a uvedomelo som si skontroloval plánovaný čas a vzdialenosť, ktorú je potrebné prejsť až do Novej Bane. V pohode, stíham, brnkačka. A tak som začal ťapkať po asfalte, sledujúc domy navôkol. Niektoré boli poriadne zanedbané, ale také nájdete všade. Onedlho som prešiel poslednú zákrutu smerom na Žitavany a začal vzhliadať do diaľky, kedy už konečne vhupnem do nejakého lesa, pretože ma ten asfalt už prestal baviť. Navyše som s tým monštrom na chrbte určite zavadzal autám, keďže chodníka by som tam čakal márne. Pri družstve, za Žitavanmi, sa mi prihovoril jeden pán, že kde sa teperím s tým batohom. Tak som mu hrdo povedal, že akurát „robím“ Rudnú magistrálu. Zahmkal a pochvalne mi poprial šťastnú cestu. Ešteže sa ma nespýtal, koľko som už toho prešiel, tss, tss. Na Vŕškoch som sa zastavil pri studničke, ale nie kvôli vode, ale kvôli ringlótam, ktoré akurát dozrievali a jedol som ich po hrstiach. Hneď potom som skontroloval, či mám dostatok toaletného papiera a vybral sa popri Suchom potoku, popod Benát smerom na Obycké lúky. Pozrel som sa hore, obloha bola zatiahnutá a sám pre seba som skonštatoval, že naparádu, nepôjdem v úpeku a cesta mi bude pekne odsýpať. Lúky boli pokosené, nebolo potrebné sa motať po vysokej tráve a každú chvíľu si vysýpať semená z topánok. Kochajúc som sa dostal cez tieto rozľahlé pláne až k Stokám. Hoci názov napovedá niečo iné, Stoky sú prameň pitnej vody. Prameň dostatočne nepramenil a tiekol len malý cícerok vody a kým by mi nakvapkal plný pohár, zapustil by som korene. Tak teda pokračujem ďalej, vody vlečiem so sebou aj tak dosť. Konečne som v súvislom úseku lesa, oddychujem a čekujem oblohu. Tuším som v diaľke počul hrmieť. Po pár metroch na mňa spadla prvá kvapka a ak to nebol vták, tak je to dážď. Druhá, tretia a tisíca kvapka potvrdila dážď a situácia ma donútila vybrať pončo. Jediné pončo, ktoré mi bolo v obchode dobré a spĺňalo požadované parametre, bolo červené. A tak som ako Červená čiapočka kráčal lesom, dážď sa lial a nohy sa čoraz častejšie šmýkali a zabárali do čerstvého blata.

Na lúke pred Inoveckým sedlom prestalo liať a už len tak jemne mrholilo. No aspoň že tak. Zložil som svoj červený návlek a zistil som, že som akýsi zvlhnutý. Tie pršiplášte a pončá sú naprd, keď je horúčava a zároveň prší. Vlhký vzduch sa kondenzuje z vnútornej strany. No nič, troška oddychu, povinné fotky turistických hríbikov (pochop smerovníkov) a poďho hore na Veľký Inovec. Vrchol som dosiahol o 14:15 a užil si pekné výhľady na rovinatú pahorkatinu. Smerom na Tlmače a Levice bola poriadna búrka. Čierňava ako sviňa, tiahle dažďové pásy bránili akémukoľvek výhľadu tým smerom. Oj, ako dobre, že je to tak ďaleko… A tak som čo-to pofotil a s kľudom Angličana sa začal presúvať na Loksovu lúku. Tam sa mi naskytli krásne scenérie nepokosených žltých lúk, na ktorých rástli osamotené smreky. Paráda. V diaľke sa už občas črtli Štiavnické vrchy a tak som bol spokojný, koľko som už toho prešiel. Medzi Bukovinou a Záhrbom ma zase preskúšal dážď. Vyťahujem pončo a z hrôzou čumím na ruksak. Kde mám karimatku? Mal som ja vôbec karimatku? No určite som ju mal. Kde je teraz? Ako mohla zmiznúť, keď bola popruhmi pritiahnutá k vaku? V mobile pozerám fotky a našiel som ten moment, kedy tam ešte karimatku mám a kedy už nie. Ja som ju vytratil pri vyzliekaní ponča niekde v okolí Veľkého Inovca. Trochu znechutený som sa teda pobral do finálnej destinácie toho dňa, Novej Bane. Už som sa aj začal obzerať po vhodnom mieste, kde by som si postavil stan a prenocoval. Ale kilometre ubiehali, až som o pol šiestej prišiel do Novej Bane, ale vhodné miesto som nenašiel. Skrsol mi nápad, že prenocujem pri brehu Hrona, len musím prejsť pár kilometrov navyše do obce Brehy a tam sa uvidí. Pod mostom pri železničnej stanici som si dal v krčme pivko, veď už som v cieli, tak môžem.

Prešiel som most a počudoval sa na tom kakau, čo tieklo namiesto Hrona. Za Brehmi som sa teda začal obzerať po nádejnom stanovom mieste. Ale prd makový. Všetko nevhodné. Buď to bolo pri ceste, alebo bol breh strmý a zarastený krovím, alebo bola lúka obohnaná elektrickým ohradníkom a páslo sa tam sto kráv. Veru som už začal rozmýšľať, že či ma môže v noci, počas spánku, zožrať krava, ale potom som sa spamätal a s hlúpym pocitom, že v cieli som bol už v Novej Bani, pokračoval ďalej. Po ďalších neplánovaných kilometroch som sa ocitol v Rudne nad Hronom, kde som bol odhodlaný rozložiť sa pri futbalovom ihrisku. No pravdaže. Akurát tam boli ľudia, tuším tam mali aj nejaký zápas. Nakoniec som si našiel malý kúsok pod stromom niekde v okolí Ivankova, hneď za dedinou. Síce to bolo troška vo svahu, ale hádam sa v noci nepreklopím hlavou nadol. Postavil som si stan, natiahol medzi konármi šnúry, rozvešal mokré veci (čiže všetky) a dúfal, že mi do rána uschnú. Navečeral som sa a zaspal.

Trasa: Zlaté Moravce – Rudno nad Hronom.
Dĺžka trasy: 35 km.