Rudná magistrála, 2. deň: Z Rudna do Vysokej

Zobudil som sa ešte pred šiestou. Nesmelo som nazrel zo stanu von a všade bola hmla. No aspoň že neprší. Všetky veci som mal vlhké, nič neuschlo, nemalo ako. Neďaleko som začul hlasy a až teraz som si začal uvedomovať, že som nejako blízko chodníka a tak som sa rýchlo najedol, umyl, zbalil a pred siedmou som už stál na námestí v Rudne a pozeral si smerovníky. Dnešná cesta by mala byť v pohode, pomaly vystúpam hore k Veľkému Žiaru, prejdem sedlo Lachtriská a už sa len samospádom zgúľam niekde dole k štiavnickým tajchom, kde prenocujem pri nejakom nádhernom tajchu s hrajúcimi sa vlnkami na vodnej hladine.

Smer mám určený, stojím na značke a pripraviť sááá, pozóóór, štart. Dedina je dosť dlhá, domy lemujú hlavnú cestu, ktorá vedie pomedzi kopce. Nie je kde sa rozpínať. Pozerám sa do diaľky a zdá sa mi, že hmla je už vyššie a že pôjdem v suchu. To je dobre, ešte to by mi chýbalo, aby som kráčal nejakým vlkým oparom. Pod kopcom Hrádok sa značka oddeľuje od bežnej ľudskej cesty a pokračuje neľudskou mokrou trávou. Turistický chodník nebol vôbec vychodený a tak som ho v mene budúcich prechádzačov Rudnej magistrály prešliapaval sám. A možnože tam aj bol, ale tráva bola po daždi uľahnutá na všetky smery, tak ho nebolo vidieť. Prešiel som teda úvodnou lúkou a vhupol do lesa. Tu sa mi už kráčalo lepšie, ale nešla mi do hlavy tá hmla. Už mala byť predsa preč. Nešiel som po obyčajnom chodníku, bola to vyjazdená lesná cesta, po ktorej asi jazdia lesníci, resp. poľovníci. Cestička sa kľukatila, bola plná serpentín, ale stúpanie mala veľmi príjemné. Postupne som naberal výšku a na zákrutách som si pozeral panorámu Štiavnických vrchov. No, pozeral… Stúpal som do čoraz väčšej hmly. A keby to bola aspoň normálna hmla. Bola to taká koncentrovaná vlhkosť, že sa okamžite na mne zrážala a voda po mne stekala od hlavy až po päty. Dotiahol som si šnúrky na topánkach, na nohy som si dal návleky, aby sa mi prúdy vody neliali do topánok. Zbytočne máte membránu Goretex, keď vám v topánkach môžu žaby odchovať svoje žubrienky.

Serpentíny sa postupne začali meniť na deprimujúce obrazy s bielym pozadím a krmelcom pri ceste. Nič iné som nevidel, viditeľnosť bola taká nízka, že kvôli hmle som videl len pár metrov pred seba. Čo zákruta, to dejavu. Na jednej zo zákrut som si dal pauzu a snažím sa nájsť si suché oblečko. Našiel som najmenej mokré z tých všetkých mokrých, návleky z nôh som zložil dole, pretože voda mi aj tak stekala do topánok. No a vďaka návlekom sa nemala ako odpariť, ak by sa teda nejakým zázrakom odpariť chcela.

Pri Sedle na Plese som našiel na zemi zvalený hrdzavý smerovník. Ty brďo, fakt som si myslel, že honosný názov magistrála majú turistické trasy preto, lebo pôjdeš po luxusnej cestičke, všade ťa budú vítať dievčatá s konfetami a občerstvením a na konci dňa ťa čaká ohňostroj a mažoretky. Prepadali ma chmurné myšlienky a v hlave som si vytyčoval nové a nové ciele, ktoré keď dosiahnem, tak v sebe pochválim toho hrdinu, čo ma stále ženie vpred. Počas myšlienkového brainstormingu sa predo mnou zrazu zjavila veľká lúka. Už som šípil, že sa blížim k Lachtriskám. To bol taký pomyselný míľnik, že keď dôjdem až sem, tak už bude dobre. No ale to čo je? Sníva sa mi, alebo to je elektrický oplotok? Na drevenom kole je tam priskrutkovaná turistická značka. Pozerám sa a neverím vlastným očiam. Turistická trasa je odklonená okolo oplotku. Kde okolo? Pozerám sa okolo seba a ohradená je celá lúka a oplotok je ešte aj v lese, v strmom kopci. Zvažujem, že preleziem, ale v diaľke vidím stádo. Ak by to boli kravy, tak prejdem. Ak by to boli býky, tak by ma isto zadupali do toho blata a našli by ma až pri archeologických vykopávkach v roku 68537. OK, prijímam výzvu a začal som sa plížením, plazením predierať lesom. Nakoniec sa mi to podarilo obísť a zase som bol na chodníku. Všetká tá hovädzina sa na mňa pozerala ako na zjavenie. Videli mokrého vodníka, vychádzajúceho z lesa. Trošku som si oddýchol a pokochal sa pohľadom na krásne urastené jalovičky. Už len tie konfety mi chýbali…

Keď som opäť vošiel do lesa, nastala taká malá Sodoma – Gomora. Začalo husto liať, ale mne už bolo všetko jedno. Skúsil som si premietnuť, čo ma čaká večer. Nájsť si miesto niekde pri tajchu s výhľadom na vodnú hladinu, v daždi si postaviť stan a mokrý si ľahnúť spať. Vtom sa ozval vnútorný pocit sebazáchovy. To je ten pánko, ktorý neustále vo mne bojuje s tým druhým, s hrdinom. Takže pud sebazáchovy zavelil na ústup. Nebude sa konať žiadne nocovanie v dažďovom pralese, pôjde sa pekne domov, operieme a usušíme veci a keď prejde monzúnové obdobie v Štiavnických vrchoch, budeme pokračovať v ceste. A tak pomaly schádzam mokrým lesom, keď sa zrazu predo mnou zjavila záchrana. Stál som na mieste Drieň, kde sa podľa historických záznamov udial taký malý zázrak. Čo sa tu stalo, si prečítajte na jednej z mojich fotiek. Zachránený som bol aj ja. Mohol som sa v suchu vyzliecť, preusporiadať periodickú tabuľku môjho oblečka podľa miery zvlhčenia a konečne sa pozrieť do mapy, kde sa vlastne nachádzam a ako ďaleko mám ešte do civilizácie. Keď som zistil, že neďaleko je obec Vysoká a dokonca sem chodí aj autobus, ktorý má o hodinu odchod a odvezie ma na vlak do Štiavnice, bol som nadšený. Vytiahol som si nejaké jedlo, pitie a podobajúc sa na hovädzieho prežúvavca som si pred očami premietal historické udalosti tohto miesta. Už ma totiž netrápilo nič z dnešného večera, idem sa totiž domov sušiť.